František Rákóczi II.

 

PÔVOD

Pochádzal zo starobylého a bohatého rodu, ktorého korene siahajú do čias počiatku uhorského štátu, naviac rodinne spriazneného s inými významnými uhorskými magnátmi. Jeho predkovia vystúpili z občianskej anonymity v časoch povstania Štefana Bočkaja a žiarili na politickom nebi Sedmohradska a horného Uhorska počas celého 17. storočia. Prakticky všetci boli osobne spätí aj s vtedajšími Košicami, východným Slovenskom a Podkarpatím. Jeho otec, František I. Rákóczi (1646 - 1676), sa zapojil do Vešeléniho sprisahania, bol uvrhnutý do cisárskeho väzenia, z ktorého bol síce vykúpený, no na následky väznenia zomrel. Jeho matka, Helena Zrínska (narodená v 1643), bola z významnej chorvátskej rodiny. Po smrti Františka I. Rákócziho sa druhýkrát vydala za Imricha Tököliho (1657 - 1705). Zúčastnila sa jeho odboja, nasledovala svojho manžela do tureckého exilu a tu v Nikomédii v roku 1703 zomrela. Jeho stará mama, známa kňažná Žófia Bátoriová (1629 - 1681), bola fundátorkou košického jezuitského kostola, kde boli spolu s jeho otcom pochovaní.

DETSTVO A MLADOSŤ

Malý František sa narodil na rodinnom panstve vo východoslovenskej obci Borša 27. marca 1676. Detstvo trávil hlavne na hrade Mukačevo, ktorého hrdinskú obranu v rokoch 1686 až 1688 zažil. Potom mu určili za oficiálneho tútora arcibiskupa Koloniča a nechali ho vychovať jezuitmi v Prahe a v Jindřichovom Hradci. Mladé roky prežíval pod cisárskym dohľadom a ten mu i vybral vhodnú nevestu Šarlotu Amáliu von Hessen – Rheinfells, s ktorou mladého Rákócziho v roku 1694 oženili v Kolíne nad Rýnom. Knieža sa presťahoval na svoje východoslovenské majetky a viedol nepríliš zaujímavý život súkromníka na zámku vo Veľkom Šariši. V tomto kraji spoznal svojho budúceho druha, užhorodského župana Mikuláša Berčéniho. Zároveň prišiel do styku s cisárskymi praktikami Viedne, ktoré pacifikovali a využívali Uhorsko oslobodené od Turkov. Pokúsil sa nadviazať kontakty s nepriateľskou mocnosťou – Francúzskom. Jeho list Ľudovítovi XIV. bol však prezradený, Rákóczi zatknutý, prevezený do Viedenského Nového Mesta a väznený. V roku 1701 sa mu však podarilo ujsť do Poľska, kde zostal žiť v exile u šľachtica pána Sieniawského.

POVSTANIE

Na jar roku 1703 vypuklo v Zátisí povstanie poddaných, ktorého predstavitelia presvedčili Rákócziho, aby sa postavil do jeho čela. Akcia sa potom rozrástla na celonárodný oslobodzovací boj, ku ktorému sa okrem prostého ľudu pridala aj veľká časť šľachty. Povstalci (takzvaní kuruci) využili Vojnu za španielske dedičstvo, do ktorej bola Viedeň práve zainteresovaná, a pomerne rýchlo sa zmocnili väčšiny vtedajšieho Uhorska a Sedmohradska.
Stavmi Sedmohradska bol Rákóczi v Juliánskom Belehrade (1704) zvolený za knieža a neskôr v Sečanoch (1706) za hlavu šľachtickej konfederácie v Uhorsku. Vynorili a preslávili sa doteraz neznámi povstaleckí predstavitelia Šimon Forgáč, Vavrinec Pekry, Anton Očkaj, Adam Vaj.
Druhým mužom povstania a Rákócziho pravou rukou sa stal gróf Mikuláš Berčéni. Povstanie slávilo úspechy, vojensky, technicky i finančne ho podporil Ľudovít XIV., nepodarilo sa mu však obsadiť okolie Budína a Pešti, oblasť vojenskej hranice a mestá južného Sedmohradska.
Cisárske sily sa postupne konsolidovali, hospodárska báza povstania slabla, dostavili sa prvé vážne vojenské porážky a povstanie sa politicky radikalizovalo (Onódsky snem 1707). Vojenským prelomom povstania sa stala nečakaná porážka kurucov pri Trenčíne 3. augusta 1708. Od povstania teraz začali odpadávať „vlastní“ a kurucké hnutie sa začalo rozkladať. Rákóczi sa ho však snažil udržať a stále veril v konečné víťazstvo. Cisárske vojská pomaly obsadzovali jednotlivé oblasti Uhorska – Zadunajsko, centrálnu oblasť, západné a stredné Slovensko. Nasledovala séria ďalších vojenských porážok kurucov. Od sklonku roka 1709 decimovala krajinu (ale v podstate celú strednú Európu) epidémia čiernych kiahní. Táto pohroma načas spomalila obsadzovanie krajiny a tak aj porážku povstania.
Rákócziho povstanie bolo stále viac zatláčané do východných oblastí. Jeho koniec bol už v dohľade. Ľudovít XIV. zastavil svoju pomoc a pokusy získať ju od inej zahraničnej mocnosti sa nepodarili. Na jar 1711 mlelo povstanie z posledného. Jeden z kuruckých vodcov, generál gróf Alexander Károli, už viedol mierové rozhovory s cisárskou stranou. Dňa 1. mája 1711 sa zbytky kurucov pri meste Satu Mare vzdali a Rákócziho povstanie (posledné stavovské povstanie uhorskej šľachty) skončilo. Mierové podmienky pre kurucov však boli veľkorysé a Uhorsko sa vyhlo svojej „Bielej hore“.

EXIL

Knieža Rákóczi, gróf Berčéni a viacerí ich druhovia neprijali cisárom ponúkanú milosť a ešte pred úplným koncom povstania odišli do exilu. Trávili ho najprv v susednom Poľsku (do roku 1712) veriac, že vojenská situácia sa snáď ešte zvrtne. Potom istú dobu vo Francúzsku (do roku 1717), na kráľovskom dvore vo Versailles a Rákóczi tiež v kláštore v Gros Bois. Vojna s Rakúskom sa však skončila.

Po smrti Ľudovíta XIV. (1. 9. 1715) a nástupe regentstva však prestali byť maďarskí exulanti politicky zaujímaví a tak prijali pozvanie tureckého sultána. Do ich tunajšieho pobytu však zasiahli víťazné európske mocnosti a vyštvali ich z Carihradu a jeho okolia.

Rákóczi a jeho druhovia potom dožili (od roku 1720) ako zabudnutí exulanti v mestečku Rodosto na brehu Marmarského mora. Tu knieža 8. apríla 1735 zomrel. Pochovali ho v Carihrade v kresťanskej štvrti, v kostole svätého Benedikta, vedľa hrobu jeho matky.



Spracoval Jozef Duchoň, 14. februára 2006.

 

Zdroj: http://www.rakoci.webex.sk/rakoci.php